Giovann Battista Vico (* 23. jún 1668, Neapol – † 23. január 1744, Neapol) bol taliansky filozof, kritik osvietenskej filozofie rozumu, zakladateľ filozofie dejín a psychológie národov.

 

 

 

 

 

Slovenské osobnosti: 

 

Vanius bol germánsky náčelník z kmeňa Kvádov a v 1. storočí po Kr. kráľ regnum Vannianum (Vanniovho kráľovstva) na území dnešného západného Slovenska. Toto kráľovstvo môžeme považovať za prvý štátny útvar na Slovensku.

 

 

Samo (* ? – † 658/659) bol pôvodne kupec z Franskej ríše, ktorý sa v roku 623 stal vodcom kmeňového zväzu Slovanov existujúceho v 7. storočí a označovaného ako Samova ríša. O jeho živote a osobnosti je len veľmi málo dokladov, niekoľko stručných zmienok obsahuje Fredegarova kronika. V slovenskej historiografii sa považuje za jedného z prvých významných panovníkov uceleného štátneho útvaru, rozprestierajúceho sa na území dnešného Slovenska.

 

 

 

 

 

Pribina(*okolor. 800 –† 861)bol prvé historicky známe knieža priamych predkov dnešných Slovákov. V rokoch 825 až 833 bol posledným kniežaťom samostatného Nitrianskeho kniežatstva a asi od roku 840 do 861 prvým kniežaťom Blatenského kniežatstva na území dnešného Maďarska. Bol ženatý, mal syna Koceľa s manželkou, pochádzajúcou z Bavorska.

 

 

 

Mojmír I. (narodil sa okolo roku 800 – zomrel 846?) bol cca od 830 moravské, od roku 833 veľkomoravské knieža. Okolo roku 833 vyhnal nitrianske knieža Pribinu a spojením oboch kniežatstiev vznikol nový štátny útvar Veľká Morava. S pôsobením Mojmíra I. je spojený významný úsek dejín Slovenska z 9. storočia.

 

Vypracovala Ráciková Sofia

Matúš Čák Trenčiansky

Matúš Čák Trenčiansky bol uhorský šľachtic a vojvodca. Narodil sa približne v roku 1260 a jeho rod pochádzal z oblasti Ostrihomu, ktorá bola osídlená aj slovanským obyvateľstvom. Jeho otec bol palatín Peter, ktorý vlastnil majetok na Slovensku. Matúš Čák zdedil po otcovi majetky v Komárne a Senici, ktoré neskôr rozšíril o ďalšie územia, ako Jasovce na Ponitrí, Nemčice a tribút v Topoľčanoch. Okrem toho získal hrad a panstvo Oponice po svojom bratovi magistrovi Čákovi. V roku 1293 zomrela aj strýkova žena, a tak Matúš zdedil aj hrad a panstvo Uhrovec.

 

Matúš Čák-Trenčiansky sa aktívne zapojil do politiky. V roku 1291 sa zúčastnil spolu s vojvodcom Abrahámom dobývania niektorých hradov, ktoré zaujal rakúsky vojvoda Albrecht. Po smrti uhorského kráľa Ondreja III. sa stal akoby nekorunovaným kráľom. Jeho osobnosť zaujala mnohých slovenských dejateľov a stal sa romantickým hrdinom.

Hovorilo sa mu tiež Pán Váhu a Tatier , toto uzemie spravoval do smrti na Trenčianskom zámku v roku 1321 po tomto sa uzemie dostalo pod kontrolu Uhorska , Slováci si ho často spojuju s tým že oddelil v akomsi zmysle etnikum horných uhrov čiže nás Slovákov od Madarov ale nie aj on bol madar vlastne a Východ Slovenska obsadili  Omodejovci .O jeho význame svedčí fakt, že ešte aj v 15. storočí sa časť západného Slovenska označovala Matúšova zem .Niektoré dalšie informacie o jeho živote alebo doméne su-od roku 1304 vystupoval ako samostatný vládca. Prestal podporovať aj Karola Róberta. Roku 1310 bol vymenovaný za taverníka a jedného z troch palatínov krajiny, s územnou pôsobnosťou pre Horné Uhorsko. Na vrchole svojej moci v rokoch 1311 až 1312 ovládal 14 žúp a vlastnil vyše 50 hradných panstiev. Jeho vplyv siahal až na Spiš, ovládol Zvolenskú župu a mnohé iné panstvá. V Zadunajsku mu patril hrad Višegrad. Vďaka svojej neobmedzenej moci vo zverených častiach krajiny začal odnímať majetky nepodajným  šľachticom a ponechával si ich pre seba. Vzhľadom na to, že tak robil aj cirkvi, bol v roku 1311 oficiálne pozbavený funkcií. Jeho reálnej moci ho ale kráľ nemal možnosť zbaviť. Matúš Čák si na Trenčianskom hrade zriadil vlastný dvor na spôsob kráľovského, pričom si stále počínal ako samostatný panovník. Jeho palatínom bol do roku 1318 Felicián Zach. V roku 1314 vpadol na Moravu ako spojenec rakúskeho vojvodcu Fridricha Habsburského a v bitke pri zámku Holíč odrazil vojsko Jána Luxemburského.

 

Po bitke pri Rozhanovciach 15. júna 1312 kedy na bojisko prišli jeho vojská príliš neskoro aby zasiahli do boja, sa uzavrel vo svojej dŕžave. V roku 1317 chcel ustanoviť svojho kastelána obsadením mesta Nitra. Dobyl a vypálil Nitriansky hrad, pri požiari zhorel katedrálny archív s mnohými cennosťami a listinami, múry opevnenia rozváľal do základov. V 1318 zomrel jediný syn Matúš, a preto si za nástupcu vybral svojho príbuzného Štefana Čecha z rodu Šternberkovcov, cez ktorého majetky bola Matúšova d. spojená s Moravou. Karol Róbert za pomoci magistra Donča prebral Matúšovych majetkov. Postavil sa proti nemu dokonca aj nitriansky biskup, ktorý ho dal do cirkevnej kliatby.                

 

    vlajka domény Matúša Čáka

mapa    

Vypracoval: Miloš Tolarovič

 

Napoleon Bonaparte

 

Napoleon sa narodil 15. augusta v meste Ajaccio na ostrove Korzika rodičom zo starej šľachtickej rodiny pôvodom z Janova.

Zomrel 5. mája v zajatí na ostrove Svätej Heleny.

Z rodu Bonaparte bol francúzsky generál a politický vodca. Jeho význam začal stúpať v neskorých štádiách Francúzskej revolúcie.

Ako cisár Napoleon I. stál na čele Francúzska v rokoch 1804 až do roku  1815.V roku 1804 napísal jeho reformu  Code civil, ktorá ovplyvnila kontinentálny právny systém

Najznámejšia je však úloha, ktorú zohral vo vojnách vedených proti európskym mocnostiam, označovaných ako napoleonské vojny. Ovládol väčšinu kontinentálnej Európy, šíriac ideály Francúzskej revolúcie, ale zároveň konsolidoval imperiálnu monarchiu, ktorá niesla znaky prekonaného sociálneho a politického systému ancien régime.

Dobytie Európy: Roku 1805 porazil Napoleon Rakúsko, potom Prusko pri Jene roku 1806 a Rusko roku 1807 bitke pri Frieblande ( dnes Pravdinsk ). Od roku 1808 do roku 1814 bojovala britská armáda v Španielsku a Portugalsku proti vpádu Francúzskej armády. Roku 1812 napadol Napoleon Rusko, porazila ho však ruská zima. Roku 1814 bol Napoleon donútený odísť do vyhnanstva.

Porážka pri Waterloo: Roku 1815 sa Napoleon vrátil do Francúzska. Jeho nová armáda rýchlo napredovala, ale porazili ju Briti a Prusi pri Waterloo. Napoleona deportovali na Ostrov sv. Heleny v Atlantickom oceáne, kde zomrel.

 

Vypracoval Jakub Kováč

 

Alžbeta I. – kráľovná, ktorá sa nikdy nevydala

                                                                                                                         

Anglicko je aj dnes monarchiou, Alžbeta je aj dnes jeho kráľovnou. Áno, ale iná, ako tá, o ktorej bude reč. Predchodkyňou dnešnej známej Alžbety II. bola pred pol tisícročím slávna Alžbeta I. z rodu Tudorovcov. Volali ju panenská kráľovná, lebo sa nikdy nevydala. Ako žena však vládla krajine plnej vnútorných rozporov, a predsa upevnila postavenie protestantskej anglikánskej cirkvi, viedla vojny, získala nové zámorské územia, podporovala obchod, remeslá, školy, umenie a kultúru. Obdobie jej panovania sa označuje ako alžbetínska doba - zlatý vek. Jej cesta k trónu však nebola ani jednoznačná, ani hladká. Rovnako, ako jej panovanie.

Jej kráľovský otec

Narodila sa 7. septembra 1533 vtedajšiemu kráľovi Henrichovi VIII. a jeho druhej manželke Anne Boleynovej. Z ich vzťahu bola Alžbeta jediným dieťaťom, nevlastných súrodencov však mala viac. Napriek tomu, že Henrich VIII. bol vášnivým obhajcom katolíckej viery a jej siedmych sviatostí, svoj súkromný život si zariadil podľa seba.

Okrem toho, že mal niekoľko oficiálnych mileniek, stihol sa aj 6 krát oženiť. A svojský bol aj jeho postup pri likvidácii manželiek, ktoré ho už zunovali. Prvou bola španielska princezná Katarína Aragónska, s ktorou mal dcéru Máriu. Keďže kráľ sa od nej dediča trónu nedočkal a navyše sa mu zapáčila jej dvorná dáma Anna Boleynová, vyvinul všetko úsilie o anulovanie prvého manželstva. Keď neuspel, vyhlásil odtrhnutie domácej cirkvi od pápeža a sám seba vyhlásil za hlavu novej štátnej anglikánskej cirkvi. Novou kráľovnou sa tak mohla stať Anna, ktorá mu však porodila zas len dcéru, Alžbetu. Očakávaný chlapec sa mal narodiť z druhého tehotenstva, to sa však skončilo potratom a Henrich obvinil svoju druhú manželku z čarodejníctva a vlastizrady a dal jej sťať hlavu.

Podobne kruté boli rozlúčky aj s jeho ďalšími manželkami. Tretia mu vytúženého syna porodila, no krátko po pôrode zomrela a ani ich syn Eduard sa napokon nedožil dospelosti. Štvrté manželstvo malo byť pre Anglicko politicky výhodné, no nevesta, ktorú Henrichovi dohodil jeho minister sa mu znepáčila a tak zväzok s ňou opäť anuloval. O hlavu v tomto prípade prišiel minister.

Piata manželka, hoci krásna, mu bola neverná a tak aj ona skončila na popravisku. Prežila ho jedine jeho šiesta, posledná manželka Katarína Parrová. Aj jej hrozil popravou kvôli ich vzájomným náboženským nezhodám, no ona sa kráľovi podvolila a do cirkevných záležitostí viac nezasahovala.  

 

Život princeznej 

Už sa dá tušiť, že život mladej princeznej nebol vôbec rozprávkový. Práve naopak. Keď na povel svojho otca prišla o matku, mala len niečo cez dva roky. Navyše ju kráľ ako svoju dcéru vyhlásil za nelegitímnu a ani sa s ňou nestretával. Napriek tomu jej umožnil získať dobré vzdelanie.

Alžbetu si obľúbila Henrichova posledná manželka Katarína Parrová. Keď kráľ umrel, ujala sa vtedy trinásťročnej Alžbety a vychovávala ju. No vdova po kráľovi sa znovu vydala a jej nový manžel sa až príliš okato začal točiť okolo jej zverenkyne. Mladú princeznú preto poslala z dvora preč. 

Smrťou Henricha VIII. sa začal boj o trón jeho možných nástupcov a ten bol sprevádzaný intrigami, sprisahaniami a podvodmi zo strany ľudí, ktorí sa na ich moci chceli priživiť. Ako prvý bol pripravený vládnuť Henrichov jediný syn Eduard, ale zomrel ešte pred dovŕšením plnoletosti.

Jeho miesto sa podarilo zaujať Henrichovej neteri Jane Greyovej, no len na 9 dní. Z trónu ju zosadila Henrichova dcéra z prvého manželstva, razantná a krutá Mária. Táto fanatická katolíčka vydatá za španielskeho princa Filipa tvrdo postupovala proti protestantom a dávala ich upaľovať ako kacírov. Z kacírstva a vlastizrady obvinila a uvrhla do väzenia aj svoju nevlastnú sestru Alžbetu. Krvavá Mary, ako ju jej poddaní nazývali, zomrela bezdetná po piatich rokoch vlády. Tak prišiel rad na menovanie novej anglickej kráľovnej. Tou sa stala 25 ročná Alžbeta. 

Kráľovná je mŕtva, nech žije kráľovná!

Jej nástup na trón, po období krutovlády jej otca a jej sestry, vítal ľud s nadšením. Písal sa rok 1558 a celá Európa bola rozdelená na katolíkov a protestantov, zúrila inkvizícia, hrozila svätá vojna. To sa dotýkalo aj Anglicka a práve náboženské spory musela hneď na začiatku svojej vlády riešiť aj nová kráľovná Alžbeta. Bola síce vychovávaná ako protestantka, no rozhodne odmietala fanatizmus.

V parlamente presadila náboženské reformy, aj prijatie zákona o zvrchovanosti anglikánskej cirkvi. Svojim postojom si znepriatelila Vatikán, pápež ju exkomunikoval, vyhlásil za nepravú kráľovnú a dokonca dovolil siahnuť na jej život. Vnútorné náboženské rozpory však neboli jediným problémom, ktoré Alžbetu čakali pri nástupe na trón. Zdedila slabý rozvrátený štát, ktorý mal takmer prázdnu pokladnicu, pevnosti neschopné obrany, armádu neschopnú boja a rozpadnuté námorné sily.

Anglicko bolo ohrozované útokmi Španielov a Francúzov, zviechalo sa zo zdrvujúcich vojnových konfliktov a navyše si na anglický trón robila zálusk Alžbetina sesternica Mária Stuartovna, kráľovná katolíckeho Škótska. Ohrozované bolo Anglicko a viackrát bol ohrozený aj Alžbetin život. Postupne sa jej však podarilo stále odhodlanejšie odolávať útokom na svoju osobu aj na svoju krajinu.

Dostalo sa jej dôkazov o sprisahaní proti kráľovnej, ktoré mala viesť Mária Stuartovna spojená s pápežom, Španielmi aj s opozíciu na Anglickom dvore. Alžbeta váhala s vynesením rozsudku, no nakoniec dala Máriu Stuartovnu sťať. Pri následnom útoku Španielska zostavila kráľovná flotilu, ktorá španielskemu vojenskému loďstvu zabránila vylodiť sa, zahnala ho a porazila.

Toto slávne víťazstvo pomohlo Anglicku stať sa jednou z najsilnejších námorných mocností a kolonizovať nové územia na americkom kontinente.

Vydala sa za Anglicko

Kráľovnú Alžbetu sprevádzalo množstvo dvorných dám a vo veciach politiky jej radilo mnoho ministrov a poradcov. No jej komnaty súkromne navštevovalo aj niekoľko vyvolených pánov. Alžbetinou dlhoročnou láskou bol gróf Robert Dudley.

Vzťah s ním bol verejným tajomstvom. Zoznámila sa s ním ešte ako princezná a stretávala sa ním aj vtedy, keď nosila kráľovskú korunu. Napriek priazni, ktorú k nemu prechovávala Alžbeta, nebol na jej dvore veľmi obľúbený. Robert bol ženatý, ovdovel a oženil sa aj druhý krát. Alžbete to tajil a keď sa o tom dozvedela, nahnevaná ho vykázala z dvora. 

Jej ďalší ľúbostný život sa spája ešte s inými mužmi. Bol medzi nimi kapitán, gróf, básnik, člen parlamentu a dokonca aj námorný pirát. No žiaden z týchto vzťahov nemal perspektívu. Od počiatku jej panovania však členovia kráľovskej rady aj parlamentu presviedčali kráľovnú, aby sa vydala a mala deti.

Manželstvo malo zaručiť jej bezpečie a stabilitu krajiny, potomok zas následníka trónu. S vyslancami rôznych štátov dohadovali pre Alžbetu niekoľko možných ženíchov, pričom sobáš mal priniesť predovšetkým politický prospech. Ponúkané manželstvo so španielskym kráľom malo zabezpečiť spojenectvo so Španielskom, sobáš s vojvodom z Anjou zas zmierenie s Francúzskom.

Alžbeta bola v tom období každopádne dobrou partiou a tak návrhy na vydaj dostávala od kráľov a princov zo všetkých strán Európy. Alžbeta síce záujem o nich predstierala a dohadovanie manželstiev dlho naťahovala, no zrejme len zo strategických dôvodov. Nakoniec všetkých potenciálnych ženíchov odmietla. Nechcela sa vydať.

Nechcela byť slabou ženou po boku muža, ktorý by rozhodoval za ňu. Nechcela svoju krajinu sobášiť so zahraničím. Ona sa vydala za Anglicko.  

Zlatý vek

Svojej krajine Alžbeta I. oddane vládla 45 rokov, až do svojej smrti v roku 1603. Zomrela ako 70 ročná a pred smrťou rozumne zvažovala, komu by mal patriť anglický trón. Keďže deti nemala, nemal pokračovanie ani Tudorovský rod.

Rozhodla sa pre Jakuba, syna svojej sesternice Márie Stuartovny, niekdajšej veľkej rivalky, ktorú dala popraviť. So synovcom Jakubom však na rozdiel od jeho matky vychádzala dobre. Jakub bol v tom čase už škótskym kráľom a Alžbeta mu s dôverou zverila aj Anglicko. Táto voľba znamenala zároveň zmierenie a spojenie týchto dvoch krajín.  

Angličania dodnes považujú Alžbetu I. za jednu z najväčších osobností svojich dejín. Počas jej vlády sa Anglicko zaradilo medzi najrozvinutejšie krajiny a stalo sa jednou z najväčších svetových mocností. Ona sama získala meno kráľovnej, ktorú rešpektovali doma i v zahraničí. Bola rozvážnou panovníčkou, ochotnou zastať sa svojho ľudu, chrániť a zveľaďovať svoju krajinu.

Ešte počas života si vyslúžila prezývku Good Queen Bess – dobrá kráľovná. Celkom určite bola výnimočnou ženou vo svete, kde vládli muži. 

 

Vypracoval: David Kiss